V čom sme to štyridsať rokov žili?

Tých štyridsať rokov totality..., áno, bolo to hrozné... Veď v tom nešťastnom socíku boli potlačované základné ľudské práva všetkých občanov, ako sú najmä:

- právo na prácu a na primeranú a včasnú odmenu za ňu;

- právo na bývanie v dužstevných, štátnych a podnikových bytoch alebo vo vlastných rodinných domoch;

- právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a lieky;

- právo na bezplatné vzdelanie a činnosť v rôznych záujmových krúžkoch podľa výberu detí, či dospelých;

- právo na umiestnenie detí v jasliach a materských školách;

- právo na dostupnú rodinnú, či osobnú domácu i zahraničnú rekreáciu;

- právo na na dostupnosť hodnotnej domácej i rôznej zahraničnej literárnej, divadelnej, filmovej, rozhlasovej a televíznej tvorby;

- právo na dostupnosť všetkých druhov domácich potravín zeleniny a ovocia;

- právo na osobnú i kolektívnu bezpečnosť v práci, na ulici i doma;

- právo na ochranu zdravia pri práci a na ochranné pracovné pomôcky;

- právo na dostupnosť aktívnych i pasívnych športových a turistických aktivít!

Voľáko som sa rozpísal o tých socialistických krivdách - až sa sám čudujem, čo všetko som v bezprávnosti musel prežiť. Určite som v tomto spomienkovom rozhorčení zabudol na pošliapavanie ďaľších ľudských práv. Čitateľ, buď taký láskavý, dopň ma!

Áno, žiť v tej neľudskej totalite bolo skutočne hrdinstvom, a preto musel prísť novembrový prevrat, aby aspoň tieto práva občanom Českoslovenkej socialistickej republiky a neskôr Slovenskej republiky zabezpečil v ich reálnom každodennom živote!?...